Je skutočnosť, že anglická kráľovná udelila 60 ročnému Salmanovi Rushdiemu šľachtický titul, „známkou zmeneného postoja“ voči britským moslimom, ako píše Nick Cohen, novinár z Observeru? Je to „vítaný príklad ... britskej chrbtovej kosti“, ako ho popisuje Sadanand Dhume vo Wall Street Journal?
Nemyslím. Myslím si skôr, že udelenie šľachtického titulu ohlásené na 16. júna bolo urobené bez toho, aby sa bral ohľad na dôsledky.
Najviac kriku v súvislosti s týmto vyznamenaním sa objavilo v Pakistane, podobne ako tomu bolo v roku 1988, keď bol po prvýkrát publikovaný Rushdieho román Satanské verše. „Vyjadrujeme hlbokú ľútosť nad rozhodnutím britskej vlády udeliť Rushdiemu šľachtický titul,“ uviedla hovorkyňa Ministerstva zahraničných vecí Pakistanu . Dolná komora parlamentu jednohlasne odsúhlasila rozhodnutie svojej vlády a nazvala Rushdieho „rúhačom“.
Najradikálnejšie zareagoval pakistanský minister záležitostí týkajúcich sa náboženstva Mohammed Ijaz ul-Haq, keď schválil samovražedné bombové atentáty namierené proti Spojenému kráľovstvu. „Ak niekto odpáli bombu na svojom tele, bude v práve, až dovtedy, kým sa britská vláda neospravedlní a neodoberie titul „sir“. Ijaz ul-Haq neskôr dodal, že „Ak niekto vykoná samovražedný bombový atentát na ochranu cti proroka Mohameda bude jeho čin ospravedlnený.“
Odborový zväz poskytol sumu 160 000 USD ako odmenu pre kohokoľvek, kto zotne Rushdiemu hlavu. Hovorca iránskeho parlamentu Gholamali Haddadadel pohrozil, že moslimovia „nenechajú tento neprezieravý a hanebný čin bez odpovede.“
 Islamistickí demonštranti v Pakistane. |
|
Niektorí moslimovia našťastie odsúdili tieto reakcie. Kanadská spisovateľka Irshad Manji poznamenala, že pakistanská vláda nemá čo povedať o „útokoch na spoluvercov“ v Kábule a Bagdade, kde islamistickí teroristi zabili viac ako 100 moslimov. „Som urazený tým, že uprostred ničivého krviprelievania je na zozname úloh deklarovaný ateista Salman Rushdie,“ napísal.
Tieto hrozby islamistov sú ďalším ťahom drámy, ktorá sa začal v roku 1989 v Deň Valentína, keď ajatolláh Chomejní vydal svoj rozsudok proti Rushdiemu, v ktorom uvádza, že „autor knihy, nazvanej Satanské verše, ktoré boli zhromaždené, vytlačené a publikované ako opozícia voči islamu, Prorokovi a Koránu, ako aj všetci, ktorí sa podieľali na ich uverejnení a poznali ich obsah, sú odsúdení na smrť. Vyzývam všetkých zapálených moslimov, aby vykonali ich rýchlu popravu.“
V ten istý deň som vystúpil v televízii a predpovedal som, že románopisec pred týmto rozsudkom nikdy neunikne. On však v roku 1990 experimentoval s ústupkami a od roku 1998 so sebaklamom, po tom ako iránsky minister zahraničných vecí vyhlásil, že jeho vláda viac nepomýšľa na jeho zavraždenie. Rushdie túžobne dúfal, že tento „prelom v myslení“ bude tiež znamenať, že Chomejního rozsudok „nebude nikdy realizovaný.“
V roku 1998 som varoval Rushdieho pred jeho ľahkomyseľným trvaním na tom, že je z toho všetkého vonku. Po prvé, rozsudok zostáva v platnosti, iránski vodcovia sa nepovažujú za kompetentných na jeho odvolanie (skutočnosť, ktorú ajatolláh Ahmad Khatami znovu zdôraznil nasledujúceho dňa). Po druhé, žoldnieri z celého sveta sa môžu stále hlásiť na vykonanie Chomejního výzvy k činu.
Rushdie a jeho priatelia však tieto obavy ignorovali. Napríklad Christopher Hitchens sa domnieval, že Rushdie sa vrátil k normálnemu životu. Tento názov sa stal „zaužívanou múdrosťou“ (conventional wisdom). Takáto bezstarostnosť a naivita – skôr než „chrbtová kosť“ – lepšie vysvetľuje uvedenie do šľachtického stavu.
Privítal som uvedenie do šľachtického stavu, pretože napriek všetkým svojim politickým chybám je Rushdie skutočne skvelým románopiscom. Prial by som si, aby som mohol súhlasiť s názorom, ktorý vyslovil Dhume, že uznanie tohto spisovateľa naznačuje, že „kyvadlo vo Veľkej Británii sa odvrátilo“ od ústupkov voči radikálnemu islamu.
Nemôžem však súhlasiť. Namiesto toho som uskutočnil dva závery: Po prvé, Rushdie by si mal naplánovať svoj život, uznať skutočnosť, že Chomejního rozsudok zostane naďalej platným a zanikne až po jeho smrti. Po druhé, britská vláda by mala brať vážne oficiálnu hrozbu samovražedného terorizmu, ktorá sa rovná vyhláseniu vojny a poskytnutiu operačnej podpory. Až doteraz to však neurobila.
Britská vláda okrem vyhlásenia veľvyslanca o „hlbokom znepokojení“ tvrdí, že hrozba pakistanského ministra nenaruší „veľmi dobré vzťahy“ s Pakistanom. Dokonca naznačila, že Ijaz ul-Haq je vo Veľkej Británii vítaný, pokiaľ príde na súkromnú návštevu. (Budú vítaní aj samovražední bomboví atentátnici, pokiaľ nebudú hosťami vlády?) Dovtedy, kým pakistanská vláda nestiahne a neospravedlní hanebný výrok Ijaz ul-Haqa, Londýn nesmie udržiavať vzťahy s Islamabádom na doterajšej úrovni.
Práve toto vybuduje „Britskú chrbtovú kosť“.
Daniel Pipes, riaditeľ Middle East Forum je autorom knihy The Rushdie Affair vydanej v roku 1990.
