Ak prevezmeme termín z počítačovej terminológie, tak ak Ajatolláh Chomejní, Usáma bin-Ládin a Nidal Hasan predstavujú islamizmus 1,0 potom Recep Tayyip Erdoğan (turecký premiér), Tariq Ramadan (švajčiarsky intelektuál), a Keith Ellison (americký kongresman) predstavujú islamizmus 2,0. Ten prvý usmrtí viac ľudí, druhý však predstavuje väčšiu hrozbu pre západnú civilizáciu.
 Hussam Ayloush (vľavo) ako hosť kongresmana Keitha Ellisona (demokrat z Minnesoty) na akcii CAIR v novembri 2007. |
Pohľad na uplynulé tri desaťročia, odkedy sa islamizmus stal signifikantnou politickou silou však ukazuje, že násilie samotné funguje len zriedka. Tí, ktorí prežili terorizmus, len zriedka kapitulujú pred radikálnym islamom – príkladom môže byť zavraždenie Anwara el-Sadata v Egypte v roku 1981, útoky z 11. septembra, bomby v Bali v roku 2002, bomby v Madride v roku 2004, bombový útok v Ammáne v roku 2005, alebo teroristické kampane v Izraeli, Iraku, Afganistane a Pakistane. Terorizmus spôsobuje fyzické škody, zabíja a zastrašuje, ale zriedka zvráti existujúci systém. Predstavme si, že teroristi spôsobili devastáciu hurikánom Katrina alebo tsunami v roku 2004 – akých dlhodobých výsledkov možno takto dosiahnuť?
Nísilie bez terorizmu zamerané na zavedenie šarie by bolo sotva účinnejšie. Revolúcia (myslí sa tým široká sociálna revolta) priviedla islamistov k moci len na jednom mieste a v jednom čase – v Iráne v období 1978-1979. Rovnako štátny prevrat (vojenské zvrhnutie) ich dostalo k moci len raz – v Sudáne v roku 1989. Rovnako to platí pre občiansku vojnu – Afganistan 1996.
Ak je násilnosť islamizmu 1,0 zriedka úspešná pri zavedení šarie, stratégia islamizmu 2,0 pracujúca vo vnútri systému je úspešnejšia. Islamisti, ktorí sú šikovní v získavaní verejnej mienky, predstavujú hlavnú opozičnú silu v krajinách s moslimskou majoritou, ako je Maroko, Egypt, Libanon a Kuwait. Islamisti sa tešili úspechu vo voľbách v Alžírsku v roku 1992, Bangladéši v roku 2001, Turecku v roku 2002 a v Iraku v roku 2005.
Keď už boli raz pri moci, mohli krajinu posunúť smerom k šarii. V čase, keď Mahmúd Ahmadínedžád čelí hnevu demonštrantov na iránskych uliciach a bin-Ládin sa ukrýva v jaskyni, Erdoğan sa teší verejnému uznaniu, pretvára Tureckú republiku a ponúka lákavý model pre islamistov na celom svete.
 Sayyid Imam al-Sharif, egyptský teoretik z al-Kájdy, zmenil svoj prístup a teraz schvaľuje zákonný islamizmus. |
V nedávno vydanej knihe odsúdil použitie sily proti moslimom ("Za každú kvapku krvi, ktorá bola alebo bude preliata v Afganistane a Iraku, nesie zodpovednosť bin-Ládin a Zawahiri, a ich stúpenci") a dokonca proti nemoslimom (11. november bol kontraproduktívny, lebo "čo je dobrého na tom, ak zničíte nepriateľovi jednu budovu, a on zničí jednu z vašich krajín? Čo je dobrého na tom, ak zabijete jedného z jeho ľudí, a on zabije tisíc vašich?
Sharifov vývin od teoretika terorizmu k obhajovaniu zákonnej transformácie odráža omnoho širší posun, zodpovedajúci tomu, čo uvádza autor Lawrence Wright, jeho odpadnutie predstavuje "strašlivú hrozbu" pre al-Kájdu. Iné voľakedy násilné islamistické organizácie v Alžírsku, Egypte a Sýrii objavili potenciál zákonného islamizmu a do veľkej miery odmietli násilie. Paralelný posun možno vidieť v západných krajinách; Ramadan a Ellison reprezentujú vzrastajúci trend.
(To, čo možno nazvať islamizmom 1,5 – kombinácia tvrdých a jemných prostriedkov, externých a interných prístupov – tiež funguje. Patria sem islamisti konformní so zákonom, ktorí oslabujú nepriateľa, a násilné prvky presadzujúce moc. Prevzatie Pásma Gazy Hamasom preukázalo, že takáto kombinácia môže byť účinná: volebné víťazstvo v roku 2006, neskôr usporiadanie násilného povstania v roku 2007. Podobné procesy sa pravdepodobne pripravujú v Pakistane. Veľká Británia môže prejsť opačným procesom, kde násilie vytvára politické možnosti
Na záver, na rozdiel od fašistov alebo komunistov sa jedine islamistom podarilo postúpiť ďalej cestou hrubého násilia, získať podporu verejnosti a dosiahnuť verziu 2,0. Pretože tento aspekt islamizmu podkopáva tradičné hodnoty a ničí slobodu, môže ohrozovať civilizovaný život omnoho viac ako brutalita islamizmu 1,0.
