V Egypte zúria demonštrácie proti režimu, existuje možnosť novej vlády pod vedením, alebo s účasťou Moslimského bratstva, a v súvislosti s tým sa mnohí pýtajú, či je islam kompatibilný s demokraciou? Odpoveď znie áno, je to potenciálne možné, bude však potrebné veľa tvrdej práce, aby sa tak mohlo stať.
Súčasná skutočnosť je ďaleko od toho, aby bola povzbudivá, a to kvôli tyranii, ktorá neprimerane postihuje krajiny s moslimskou majoritou. Frederic L. Pryor zo Swarthmore College v závere svojej analýzy v roku 2007 uverejnenej v Middle East Quarterly uvádza, že s niekoľkými výnimkami, "Islam je spojený s menším množstvom politických práv." Saliba Sarsar si všímal demokratizáciu v 17 arabsko hovoriacich krajinách a, ako uvádza v tom istom časopise, zisťuje, že "v období medzi rokmi 1999 a 2005 … nielenže chýba pokrok vo väčšine krajín, ale na celom Blízkom východe reforma upadá.."
Je jednoduché vyjsť z tohto bezútešného vzorca a dospieť k záveru, že príčinou problému musí byť samotné islamské náboženstvo. Toto zjednodušené odvodenie vychádza z historických falošných predstáv post hoc, ergo propter hoc ("po niečom, takže kvôli tomu"). V skutočnosti sú súčasné problémy diktátorstva, korupcie, týrania a mučenia skôr výsledkom špecifického historického vývoja, než Koránu a ďalších posvätných kníh.
Pred polovicou tisícročia nevládla demokracia nikde; to, že vznikla v západnej Európe, je výsledkom viacerých faktorov, vrátane oblasti grécko-rímskeho dedičstva, vyjadreného v napätí medzi cisárskym a božským, špecifickom pre kresťanstvo, geografie, klimatických podmienok a kľúčových objavov v technológii a politickej filozofii. Nič nepredurčilo Veľkú Britániu a neskôr Spojené štáty k tomu, aby stáli na čele cesty k demokracii.
Inými slovami: samozrejme, islam je vo svojom duchu nedemokratický, ale takým bolo každé predmoderné náboženstvo a spoločnosť.
Aj islam sa môže stať časťou demokratického procesu, tak ako sa stalo kresťanstvo. Táto transformácia môže byť určite narušovaná a vyžaduje si čas. Vývoj katolíckej cirkvi od spiatočníckej sily v období stredoveku k dnešnej demokratickej, vývoj, ktorý ešte nie je ukončený, sa koná už 700 rokov. Ak to trvalo tak dlho inštitúcii, založenej v Ríme, prečo by sa malo náboženstvo z Mekky, plné svojich unikátne problematických posvätných kníh, vyvíjať rýchlejšie, alebo menej kontroverzne?
Pre islam podpora politickej participácie zahŕňa obrovský posun v prístupe, špeciálne smerom k svojmu právnemu kódexu, šarii. Bol vypracovaný pred tisícročím v kvázi kmeňových podmienkach a fungoval v porovnaní s dneškom v naprosto odlišnom étose. Zákonník obsahuje množstvo charakteristických rysov, naprosto neakceptovateľných pre moderné vnímanie, vrátane antidemokratických ideí o Božej vôli vládnucej nad vôľou človeka, vojenský džihád ako legitímny prostriedok expandovania vlády moslimov, nadradenosť moslimov nad nemoslimami a mužov nad ženami.
Stručne povedané, šaria vo svojom klasickom chápaní nemôže byť zlučiteľná s moderným životom vo všeobecnosti, a najmä s demokraciou. Pre moslimov znamená dosiahnutie politickej participácie buď úplné odmietnutie verejných aspektov práva – ako urobil Atatürk v Turecku – alebo ich reinterpretáciu. Sudánsky učenec Mahmúd Muhammad Tahá poskytol príklad tohto druhého prístupu, keď prišiel s odlišným čítaním islamských svätých kníh a vo veľkom merítku eliminoval škodlivé islamské zákony.
Islam sa neustále mení, preto je chybou trvať na tom, že náboženstvo musí byť tým, čím bolo doteraz. Ako uvádza Hassan Hanafi z Cairo University, Korán "je supermarket, kde si môžete vziať to, čo chcete, a nechať tak to, čo nechcete."
Nechajme bokom Atatürka a Taháa, moslimovia len tak tak začali kráčať po dlhom, strmom chodníku k tomu, aby urobili islam moderným. Okrem základných ťažkostí príznačných pre revidovanie poriadku platného v siedmom storočí, aby sa dostal do súladu s étosom dvadsiateho prvého storočia, dominujúcim Západu, sa islamistické hnutie, ktoré dnes dominuje v moslimskom intelektuálnom živote, ťahá úplne opačným smerom od demokracie. Namiesto toho bojuje za obnovenie šarie ako celku a jej aplikovanie s mimoriadnou prísnosťou bez ohľadu na to, čo chce väčšina.
Niektorí islamisti odsudzujú demokraciu ako kacírstvo a zradu islamských hodnôt, ale tí múdrejší z nich, usilujúci o vlastnú širokú popularitu, prijali demokraciu ako mechanizmus na uchopenie moci. Ich úspech v krajine, akou je Turecko, nemôže premeniť islamistov na demokratov (t. j. ukázať ochotu vzdať sa moci), ale demonštruje ich ochotu prijať akúkoľvek taktiku, ktorá im prinesie moc.
Áno, pri dostatočnom úsilí a čase sa môžu stať moslimovia rovnako demokratickými ako obyvatelia Západu. V tomto čase sú však najmenej demokratickými a islamistické hnutie predstavuje obrovskú prekážku politickej participácie. Inými slovami v Egypte, rovnako ako inde, je môj teoretický optimizmus tlmený pesimizmom, založenom na súčasnej a budúcej realite.
