Skutočnosť, že francúzska socialistická vláda Françoisa Hollanda práve blokovala zlú dohodu s Teheránom a ukázala sa tak ako hrdina ženevských rokovaní, je na jednej strane obrovským prekvapením. Ale tiež to logicky vyplýva z pasivity Obamovej administratívy.
 Francúzsky prezident François Hollande, s novým vedomím závažnosti. |
Americká zahraničná politika sa pohybuje bezprecedentným voľným pádom, bezradný a nepozorný Biely dom len sotva venuje pozornosť okolitému svetu, a ak to aj robí, koná nekonzistentným, oslabeným a zvláštnym spôsobom. Ak by sme chceli spoznať niečo tak závažné, ako je Obamova doktrína, dočítame sa toto: "Urážať priateľov, rozmaznávať oponentov, devalvovať záujmy Američanov, hľadať konsenzus a konať nepredvídateľne."
Rovnako ako u mnohých iných kritikov, táto situácia vo mne vyvoláva ľútosť. Akcia Francúzska však ukazuje, že tu jestvuje lúč nádeje.
Od Druhej svetovej vojny až dovtedy, kým tam pritancoval Obama, vytvárala americká vláda vzor preberania vedenia v medzinárodných záležitostiach, a potom za to bývala kritizovaná. Tri príklady: Vo Vietname Američania pociťovali potrebu presvedčiť svojho juhovietnamského spojenca o tom, aby vzdoroval Severnému Vietnamu a Vietkongu. Počas veľkej časti Studenej vojny vyvíjali tlak na spojencov v Severoatlantickej aliancii (NATO), aby odolávali sovietskemu tlaku. V priebehu 90. rokov naliehali na štáty Blízkeho východu, aby zastavili a potrestali Saddáma Husejna.
V každom prípade sa Američania vrhli dopredu na vlastnú päsť a potom naliehali na spojencov, aby spolupracovali proti spoločnému nepriateľovi, čo bol úplne nelogický vzor. Slabí Vietnamci, Európania a Arabi, nachádzajúci sa v blízkosti, by sa mali báť Hanoja, Moskvy a Bagdadu omnoho viac ako vzdialení a silní Američania. Miestni by mali prosiť Yankeyov o ochranu. Prečo sa tak neustále nedialo?
Bolo to preto, že americká vláda, presvedčená o svojej vynikajúcej vízii a väčšej moralite, opakovala rovnakú chybu: považovala spojencov za pomaly sa pohybujúcu a zmätenú prekážku, a nie za plnohodnotných partnerov, odsúvala ich stranou a preberala hlavnú zodpovednosť. Až na vzácne výnimky (v menšej miere Izrael a Francúzsko), dospelý Američan bezmyšlienkovite infantilizoval svojich menších spojencov.
To malo nežiadúce následky, pretože títo spojenci, vedomí si svojej bezvýznamnosti, ich opúšťali. Cítili, že na ich konaní sotva záležalo, a oddávali sa politickej nezrelosti. Neniesli žiadnu zodpovednosť za vlastný osud a neváhali sa zapojiť do anti-amerikanizmu, ako aj do ďalšieho dysfunkčného správania, ako bola korupcia vo Vietname, pasivita v NATO a nenásytnosť na Blízkom východe. Dánsky politik Mogens Glistrup zhrnul tento problém a v roku 1972 navrhol, aby si sami chránili svoje dane i životy, rozpustili svoju armádu a nahradili ju záznamníkom na Ministerstve obrany, ktorý by podával jednoduchú správu v ruštine: "Vzdávame sa!"
 Mogens Glistrup, najneserióznejší európsky politik zo všetkých. |
Prístup Baracka Obamu sťahuje Spojené štáty so svojej obvyklej roly dospelého a pripája ich k deťom. Reagujúc na krízy s prípadu na prípad a preferujúc konanie v spolupráci s ostatnými vládami, preferuje "vedenie z ústrania" a byť iba jedným zo skupiny, akoby bol skôr belgickým premiérom než prezidentom Spojených štátov.
Je iróniou, že táto slabosť má ozdravný účinok, je tvrdou fackou pre spojencov a prebúdza ich k realite, že Washington sa s nimi príliš dlho maznal. Podráždení spojenci, ako Kanada, Saudská Arábia a Japonsko sa prebudili do reality, že nemôžu len tak kritizovať Stýčka Sama a uisťovať sa, že ich zachráni samých pred sebou. Teraz vidia, že ich akcie sa počítajú, vytriezvievajú po nových skúsenostiach. Napríklad tureckí vodcovia sa snažia nabudiť administratívu a ovplyvniť ju, aby zasiahla do sýrskej občianskej vojny.
 John Kerry, vôbec najhorší americký minister zahraničia? |
Takto má Obamova neobratnosť potenciál zmeniť neochotných, egocentrických partnerov na serióznejších a dospelejších aktérov. Súčasne jeho nekompetentnosť sľubuje zmenu americkej reputácie z panovačnej pestúnky na omnoho viac oceňovaného kolegu, spolu s redukovaním hnevu namiereného na Američanov.
Je samozrejmé, že slabá zahraničná politika predstavuje nebezpečenstvo katastrofy (ako napríklad uľahčenie iránskeho nukleárneho zlomu alebo neodradenie od čínskeho aktu agresie, ktorá by viedla k vojne), takže tento lúč nádeje je iba malou náhradou za omnoho väčší šedivý mrak. Nie je to niečo, čomu treba dávať prednosť. Mali by však byť splnené dve podmienky – nesústreďovať sa na nešťastie Obamovho mandátu, ale na následníka, ktorý znovu potvrdí, že americká sila a vôľa – by mohla viesť k tomu, že Američania a ich spojenci budú pozerať na svoje predchádzajúce obdobie ako na nevyhnutné pozitívne dedičstvo.
