Takmer presne na hodinu zaberá sýrsko-izraelská diplomacia každých pár mesiacov predné stránky novín. Pravidelne ide o nejakú novú ponuku, ktorá takmer vždy prichádza z izraelskej strany. Len nedávno premiér Šimon Perés na stretnutí s prezidentom Clintonom oslovujúc spoločné zasadanie Kongresu zopakoval zámery svojej vlády o stiahnutí sa z Golanských výšin.
Potom problém s rovnakou pravidelnosťou na niekoľko mesiacov zmizne. Tento osobitý vzorec vyvoláva otázku: Blížia sa Jeruzalem a Damašok k mierovej dohode, alebo sa ich štvorročné úsilie o nastolenie mieru zastavilo?
Odpoveďou je v skutočnosti dvakrát áno. Rokovania urobili veľký pokrok, zúžili rozdiely na veľmi zvládateľnú mieru. V rovnakom čase sa podpísanie sýrsko–izraelskej mierovej zmluvy javí rovnako vzdialené ako kedykoľvek predtým.
Pozitívom je, že sýrska a izraelská vláda – napriek ich napätým vzťahom – v tichosti stanovili všeobecné obrysy mierovej dohody. V štyroch hlavných oblastiach rokovaní nemajú obe strany žiadne zásadné rozdiely.
Rozsah stiahnutia sa Izraela z Golanských výšin: V tejto kľúčovej otázke nemajú obe strany takmer žiadne nesúhlasné stanovisko. Peres uviedol, že "Golanské výšiny sú krajinou Sýrčanov, a my sme v krajine Sýrčanov"; v kontexte celkovej dohody a celoštátneho referenda dal jasne najavo svoju ochotu opustiť Výšiny. Jedinou otázkou je, kde presne sa v budúcnosti budú nachádzať hranice. Izraelčania trvajú na mandátnych (alebo medzinárodných) hraniciach z roku 1923; Sýrsky prezident Hafiz al-Asad požaduje stiahnutie k hraniciam platným do 4. júna 1967. Rozdiel medzi týmito dvomi mierami predstavuje len asi 65 štvorcových kilometrov – sotva ide o problém, ktorý by ukončil vyjednávanie.
Časový rozvrh stiahnutia sa Izraela: Jeruzalem začal cieľom ôsmich rokov v troch etapách, zatiaľ čo Damašok hovoril o úplnom stiahnutí v priebehu šiestich mesiacov. So začatím v roku 1995 jedna strana znížila obdobie na štyri roky a druhá ho predĺžila na osemnásť mesiacov. Zdá sa, že tu ide o kompromis – podobný súhlasu Egypta so stiahnutím sa zo Sinaja v priebehu troch rokov.
Bezpečnostné opatrenia (t. j. zabránenie prekvapivého útoku na Izrael): Golanské výšiny majú pre Izrael veľký praktický význam a veľkú symbolickú hodnotu pre Asada (ktorý bol v roku 1967, keď o ne prišli, sýrskym ministrom obrany). V otázke demilitarizácie začali Sýrčania výzvou k presnej symetrii, zatiaľ čo sa Izraelčania snažili o pomer deväť ku jednej Od poloviny roku 1995 ponúkli Sýrčania pomer desať ku šiestim a rozbehlo sa vyjednávanie. Otázka izraelského trvania na staniciach včasného varovania na Mount Hermon zostáva naďalej veľmi sporná. Bývalý premiér Jitzak Rabin vyhlásil, že "v tejto otázke nebude žiadny kompromis," zatiaľ čo Asad rovnako jasne uviedol, že by musel stiahnuť z Golanských výšin všetky izraelské jednotky. Asad však naznačil, že by mohol akceptovať dohľad izrelských vzdušných síl.
Normalizácia: Jeruzalem požaduje úplnú normalizáciu po prvej etape stiahnutia. Rabin to raz definoval, že to musí zahŕňať "izraelskú ambasádu v Damašku, sýrsku ambasádu v Izraeli, autobusové linky spoločnosti Egged [t.j. izraelské] do Aleppa, izraelských turistov v Homs, izraelské lode v Tartuse, pristávanie lietadiel spločnosti El Al a obchodné a kultúrne väzby – všetky a v oboch smeroch." Asad spočiatku odmietal diskusiu o normalizácii, so slovami, že by mohla nasledovať len po kompletnom stiahnutí. Po čase urobil dva ústupky. Po prvé, naznačil že Izrael by mohol získať viac, než o čo usiluje, hovoriac pri jednej príležitosti o "normálnom mieri, typu, existujúcom medzi 187 krajinami sveta" a pri inej príležitosti o "dobrých vzťahoch s Izraelom, podobných, ako majú Egypt a Jordánsko." Po duhé, súhlasil s vybudovaním diplomatických vzťahov na nízkej úrovni po prvom, čiastkovom stiahnutí izraelských vojenských jednotiek.
Tieto dve strany môžu rozdeliť len relatívne malé rozdiely, usporiadanie, ktoré môže byť riešené v priebehu týždňov alebo možno mesiacov; avšak sýrsko-izraelská dohoda sa tak nezdá byť pravdepodobná, samozrejme, kým Hafiz al-Asad zostane pri moci.
Tu vstupujeme do oblasti špekulácií: Asad úplne ovláda svoju vládu a žiadny cudzinec nepozná jeho presné zámery. Všetko, čo môžeme urobiť je, že podrobne preskúmame jeho skutky a budeme interpretovať jeho minulé akcie. Môžeme ich interpretovať dvomi odlišnými spôsobmi: buď tak, že sa snaží o trvalý mier s Izraelom, alebo že sa snaží iba vyzerať tak, že o takýto mier usiluje. Pozorovateľovi sa zdá byť pravdepodobnejší ten druhý spôsob vysvetlenia.
Kľúčom k tejto úvahe je skutočnosť, že Asada uznáva niekoľko moslimov vo svete ako súverca. Vidia ho skôr ako 'alávistu, člena malého, nič neprezrádzajúceho post-islamského náboženstva existujúceho takmer výhradne v Sýrii. Táto príslušnosť interpretuje Asada ako outsidera vo svojej vlastnej krajine. Skutočnosť, že 'alávisti vládli v Sýrii od roku 1966 vyvolal u majority sunnitskej moslimskej populácie veľkú nevôľu.
Ako neveľká menšina sa alávisti obávajú, že nebudú môcť donekonečna vládnuť proti vôli tamer 70 percent obyvateľstva. Ak by nahnevaná sunnitská majorita získala moc, požadovala by pravdepodobne strašnú odplatu. V každom prípade sú to obavy, ktoré alávisti vyjadrujú v súkromí. Ak chce Asad dosiahnuť zachovanie svojej komunity, musí byť pragmatický a riadiť sa skôr záujmami než ideálmi. V tomto zmysle sa zdá, že sleduje dva hlavné ciele: vládu nad Sýriou počas svojho života, potom odovzdať moc svojej rodine a spoluvercom.
Podľa toho Asadov režim pristupuje k zahraničným vzťahom skôr z hľadiska svojho prežitia, než s úmyslom dosiahnutia abstraktných cieľov. Robí všetko, čo je nevyhnutné pre to, aby zostal pri moci, či už to znemaná začatie vojny s Izraelom, alebo či sa stane spojencom Ameriky. Skutočné záujmy Asada sa netýkajú ideológie, ale vlastných záujmov. Politika antisionizmu je nástrojom, a nie robená sama o sebe.
V týchto súvislostiach predstavuje mier s Izraelom tri hrozby. Po prvé, mohlo by prísť k odcudzeniu takých kľúčových skupín voličov, ako armáda a bezpečnostné zložky, členov Ba'th Party a vládnych zamestnancov, z ktorých väčšina prejavuje intenzívny odpor k tomu, čo by mohlo spôsobiť narušenie mieru.
Po druhé, ostatní Sýrčania (najmä podnikatelia a liberáli) môžu prechovávať príliš veľké očakávania od mieru, také, ktoré ďaleko presahujú vzťahy s Izraelom. Veria, že by to znamenalo, že ich krajina sa zbavuje totalitárnej vlády s jej utláčaním, chudobou a izoláciou, a posúva sa do amerického tábora. Jeden mladý profesor z univerzity v Damašku uviedol, že "Ak príde mier, budeme očakávať demokraciu." Asad sa pravdepodobne obáva, že perestroika s ním urobí to, čo urobila s jeho východoeurópskymi kolegami – spôsobí, že stratí kontrolu.
Po tretie, Asad sa počas svojho dvadsaťpäťročného vládnutia spoliehal na nástroje policajného štátu. Vyhliadky na väčšiu otvorenosť, demokraciu a dokonca na davy izraelských turistov na arabských tržiskách v Aleppe ho museli strašne vystrašiť. Určite sa obáva, že takéto zmeny by mohli ohroziť pozíciu jeho rodiny aj komunity alávistov.
Ak sýrsky prezident v skutočnosti naozaj nehľadá mier s Izraelom, prečo potom pokračuje v rokovaniach s Izraelom takým, ako sa zdá serióznym spôsobom? Koniec koncov, dostal sa k dosiahnutiu mierovej dohody veľmi blízko.
So všetkou pravdepodobnosťou jedná takým spôsobom, aby zlepšil svoje postavnie vo Washingtone. Ak by samotný mier znamenal menej problémov, priniesol by mierový proces mnohé benefity. Asadovým cieľom je potom mierový proces, a nie mier. Zúčastňuje sa rokovaní bez zámeru, aby prinieli ovocie. Skutočnosťou, že sa zúčastňuje takýchto zjavne serióznych rozhovorov, získava zlepšenie vzťahov so Západom bez toho, aby musel otvoriť svoju krajinu. Môže sa takto pred nami očistiť a pritom si zachováva svoje putá s Iránom a prijíma široký rad teroristických skupín. Ponúka príležitostný rozkvet (ako napríklad jeho minulotýždňový telefonický rozhovor s Clintonom a neskorší obed so Šimonom Peresom), ale nerobí zmeny v podstate vecí.
Tento prístup fungoval najlepšie vtedy, keď bol pri moci Likud, Pretože vláda Jitzaka Šamira sa mohla spoliehať na udržiavanie tvrdej línie. Veci sa skomplikovali, keď v roku 1992 prevzala moc Labouristická strana a urobila historické rozhodnutie o faktickom vrátení celých Golanských výšin. Tvárou v tvár takejto flexibilnosti sa Asad vrátil k taktike odkladu. Pochopenie Asadovho nezáujmu o prijatie uznesenia s Izraelom pomáha vyjasniť rozličné tajomstvá, napríklad, prečo až do posledných dní roku 1995 jeho rokovania s izraelskou stranou prebiehali len vo formálnej rovine kôl rozhovorov počas dvanástich mesiacov; prečo jednoznačne odmieta signalizovať svoje dobré zámery voči izraelskej populácii; a prečo tvrdí, že nevidí rozdiel medzi vládou Labouristickej strany a vládou Likudu v Izraeli.
Skutočnosť, že otázkou mierového procesu nie je zlepšenie vzťahov s Izraelom, ale s Washingtonom, spôsobuje, že Asad je citlivejší voči americkému tlaku. Americká politika by mala využiť jeho obavy, aby videl prispôsobenie sa americkým želaniam ako najlepšiu stávku na to, aby sa jeho rodina a jeho ľudia udržali pri moci. Washington by mal zanechať svoju miernu politiku typu "viac v ľútosti, než v hneve" voči Damašku ktorá existuje od roku 1984 a namiesto toho prijať omnoho tvrdší prístup.
Autortársky vodca, akým je Asad, reaguje na tlak, a nie na dobrovoľné presviedčanie alebo gestá dobrej vôle. Keď Asad podniká aktivity, ktoré sú v rozpore s americkými záujmami, potrebuje o tom počuť. Ak urobí niečo správne, Washington by nemal vyjadrovať iba potešenie. Namiesto toho by mal s väčšou vyrovnanosťou povedať "Ďakujeme; a čo nám dáte nabudúce ?" Ak bude Asad počuť takéto slová, bude sa obávať nepriateľských akcií, ktoré by mohli nasledovať a pravdepodobne pristúpi k skutočným ústupkom voči americkému cíteniu a americkým záujmom, možno vrátane skutočného pokroku v záležitosti mierovej zmluvy s Izraelom.
