Dnes je to presne 10 rokov, čo iracká vojna o dobytie Kuwajtu skončila totálnym neúspechom. Očakávalo sa, že iracký prezident Saddám Husajn rýchlo stratí kontrolu nad Irakom, ale aj o desať rokov neskôr zostáva pevne pri moci.
Ako sa mu to podarilo? Tariq Aziz, ktorý je jedným z hlavných Saddámových hovorcov, dokonca pred tým ako v januári 1991 vypukla vojna naznačil, prečo si jeho vládca nerobil starosti. Azis povedal americkému ministrovi zahraničia Jamesovi Bakerovi, že režimy na Strednom východe nikdy "nevstúpili do vojny s Izraelom alebo Spojenými štátmi a pritom by utrpeli politickú stratu." Hoci je to trochu prehnané (arabskí vodcovia zaplatili cenu za stratu Izraelu v rokoch 1948-49), mal Aziz v zásade pravdu: vojenská strata zvyčajne nepredstavuje pre vládcu z Blízkeho východu škodu. Namiesto toho popiera katastrofu na bojovom poli a politicky prosperuje.
Pozrime si niekoľko príkladov:
Suezská kríza, 1956: Egyptský prezident Gamal Abdul Násir utrpel ponižujúcu vojenskú porážku zo strany Britov, Francúzov a Izraelčanov, ale trval na tom, že dosiahol víťazstvo. Bol v širokej miere obľúbený. Výsledkom bolo, že táto epizóda ho podľa slov Shukri Abeda z University of Maryland "politicky a morálne posilnila," a pomohla Násirovi v tom, aby sa stal dominantnou postavou arabskej politiky.
Šesťdňová vojna, 1967: Katastrofická porážka z rúk Izraela podnietila Násira k tomu, aby ponúkol svoju rezignáciu, ale Egypťania odpovedali masívnymi pouličnými demonštráciami a vyzývali ho, aby zostal pri moci (a zostal). Sýrsky minister obrany v roku 1967, Hafez Assad, pokračoval a neskôr sa stal prezidentom svojej krajiny.
Bitka o Karamu, 1968: Strana Fatah Jásira Arafata prehrala svoj prvú veľkú ozbrojenú konfrontáciu s Izraelčanmi, ale vyhlasovala, že zvíťazila.
Jomkipurská vojna, 1973: Izraelské ozbrojené sily možno porazili Egypťanov a Sýrčanov, ale vlády týchto krajín znovu opisovali vojnu ako svoj veľký triumf.
Obliehanie Bejrútu, 1982: Arafat premenil ponižujúci ústup z Bejrútu na politické víťazstvo, zdôrazňoval, že Izraelčania potrebovali 88 dní na to, aby ho porazili, omnoho dlhšie, než potrebovali na to, aby porazili iné arabské bojové jednotky.
Dnes sa na tieto udalosti spomína ako na slávne víťazstvá. Napríklad Hamas o pár rokov neskôr podrobne popisoval, ako Palestínčania v roku 1982 "pokorili" Izrael a "zlomili jeho odhodlanie."
Ako však vysvetliť tento prekvapujúci vzorec? Pomôžu to vysvetliť tri aspekty moslimského života.
Česť má monumentálny význam; jej udržiavanie zaváži viac ako to, ak sa niečo dosiahne v skutočnosti. Iračan v exile, Hussein Sumaida vysvetľuje Saddámove motívy toho, že sa v roku 1991 postavil proti väčšine sveta: "Nezáleží na výhre. Na čom záležalo, bolo predvedenie dobrej šou a získanie si sŕdc a myslí planúceho arabského sveta."
Fatalizmus poskytuje moslimským vládcom cestu k tomu, ako sa vyhnúť obviňovaniu. Všetko bolo určené v osude, čo sme mohli robiť? As'ad Abu Khalil z California State University uvádza, že v čase porážky arabskí vodcovia typicky zaujímajú postoj, že "ľudia nemajú žiadny vplyv alebo účinok na akékoľvek svoje činy a skutky. Je to jedine Boh, ktorý koná." Odvolávanie sa na "neodvratnosť osudu" zbavuje arabské režimy a armády zodpovednosti. Tento vzorec, ako správne poznamenáva, "sa stal typickým do tej miery, že ho možno predvídať."
Konšpiračné teórie dominujú natoľko, že o každej konfrontácii so Západom (vrátane Izraela) sa predpokladá, že implikuje úmysel Západu zničiť vládcov a panovníkov svojej krajiny. Napríklad Egypťania v širokej miere veria, že britská a francúzska vláda sa v roku 1956 pripravovala an odstránenie Násira a okupáciu Egypta. Keď neprišlo k týmto ničivým následkom, stalo sa číre prežitie tejto teórie rovnocenné slávnemu víťazstvu.
Dosiahnuť porážku nepriateľa na bojisku nestačí na to, aby sa dosiahla výhra na Blízkom východe; vládca a jeho režim musí byť tiež odstránený. Politické dôsledky pre Izrael sú jasne viditeľné.
