 Robert Alexander Stewart Macalister (1870-1950) |
Ako ukázali niekoľkí autori (Aryeh L. Avneri, Joan Peters, Fred M. Gottheil, nežidovská palestínska populácia narastala v dôsledku migrantov, ktorí prišli pracovať do sionistických hospodárskych podnikov. Stojí však tiež za zmienku, že dokonca predtým, ako začala táto migrácia, bolo toto malé územie už naplnené širokou škálou národov.
Slávna Encyclopædia Britannica, 11. vydanie, datované v rokoch 1910-11, alebo predtým, ako si Briti podrobili toto územie, poskytuje pestrofarebné informácie o týchto národoch. Heslo Palestína vo zväzku 20 od autora, írskeho archeológa Roberta Alexandra Stewarta Macalistera vykresľuje Palestínu
ako pás zeme, rozprestierajúci sa pozdĺž východného pobrežia Stredozemného mora od ústia Litany ... na juh do ... v krátkej vzdialenosti južne od Gazy. ... východne ... línia cesty pútnikov z Damašku do Mekky je najvhodnejšou možnou hranicou (str. 601).
Táto mapa ukazuje, čo sa považovalo (v moderných termínoch, viacmenej severný Izrael a severovýchodné Jordánsko) za Palestínu.
 Mapa Palestíny, Encyclopedia Britannica, 11. vydanie, zväzok 20, str. 602. |
Macalister vo svojom odseku o populácii Palestíny zdôrazňuje jej rôznorodosť.
Obyvatelia Palestíny sa skladajú z veľkého počtu prvkov, široko sa líšia v etnologickej príbuznosti, jazyku a náboženstve. Za zmienku stojí ilustrácia ich heterogénnosti, kde vidíme, že na začiatku 20. storočia je podľa zoznamu nie menej ako 50 jazykov, ktorými sa hovorilo v Jeruzaleme ako domorodým jazykom. Zoznam vypracovala skupina mužov, ktorým ich rôzne oficiálne pozície umožlili získanie presných informácií o tejto téme.
Poznámka dodáva, že pravidelne sa používa len 30 jazykov, ale aj to je "dostatočný počet ... na to, aby bol indikovaný kozmopolitný charakter mesta." Táto komplexnosť spôsobuje, že "nie je jednoduchou úlohou napísať stručne, a zároveň s dostatočnou plnosťou o etnológii Palestíny," objem populácie ktorej Macalister odhaduje približne na 650 000 obyvateľov. Napriek tomu sa púšťa ďalej a uvádza zhrnutie, obsahujúce 850 slov, poskytuje ho tu v plnom rozsahu, s prídavnými paragrafmi vloženými pre jednoduchšie čítanie:
Existujú dve triedy, do ktorých môžeme zaradiť obyvateľstvo Palestíny – kočovní a usadlí. Prvá forma je špeciálne charakteristická pre východnú Palestínu, hoci aj západná Palestína ich má veľký podiel. Čistý arabský pôvod beduínov je v bežnej konverzácii v krajine označovaný slovom "Arab", je takmer vyhradený na označenie týchto vandrujúcich a len zriedka sa aplikuje na obyvateľov miest a dedín.
Treba spomenúť, že tu existuje ešte tretia, úplné nezávislá rasa, opovrhovaní Nowarovia [Nawar], ktorí zodpovedajú rómom alebo cigánom v európskych krajinách. Títo ľudia žijú v chudobných podmienkach, vykonávajú podradné práce; hovoria medzi sebou rómskym dialektom, ich slovník je veľmi kontaminovaný arabčinou.
EB sa zaoberá usadlíkmi len narýchlo:
Populácia usadlých obyvateľov krajiny na dedinách - fellahíni, alebo poľnohospodári – vcelku nie je zmiešaná; ale uplatňujú sa v nej črty rozličných prenikajúcich vplyvov. V žiadnom prípade nie je bezdôvodné predpokladať, že v tejto poulácii existuje základný kanaánsky prvok: "drevorubači a ťažiči vody", často zostávajú nevyrušovaní obsadzovaním krajiny; a je tu pozoruhodná typová zhoda medzi mnohými modernými fellahínmi a kostrami pôvodných dávnych obyvateľov, ktoré boli objavené v priebehu výkopových prác.
Dôraz sa kladie na vlny zahraničnej kolonizácie:
Nové prvky prišli nepochybne v rámci asýrskej, perzskej a rímskej nadvlády, a v novšej dobe tu prišlo k mnohým kontamináciám.
Šírenie islamu znamenalo veľmi výrazné neo-arabské vlievanie. To, ktoré pochádzalo z južnej Arábie, bolo známe ako yamanské kmene, zo severnej Arábie to boli Kaisovia (Qais). Tieto dve kategórie absorbovali predchádzajúce roľnícke obyvateľstvo, a formálne ešte stále existujú; naspäť do polovice 19. storočia boli plodným zdrojom rozporov a krviprelievania. Dva veľké kmene boli potom ďalej rozdelené do rodov, ale toto drobné rozdelenie tiež zaniklo. V 19. storočí krátkotrvajúca egyptská vláda zaviedla do populácie prvok z tejto krajiny, ktorý na dedinách naďalej pretrváva. Títo novo prichádzajúci sa s dedinčanmi, medzi ktorými našli svoj domov, úplne neasimilovali; títo nimi opovrhovali a bránili sobášom s nimi.
V dedinách žije aj niekoľko kresťanov:
Niektoré z väčších dedín - najmä Betlehem – ktoré boli vždy ovplyvnené kresťanstvom, a s vývojom priemyslu sa stali relatívne prosperujúcimi, ukazujú zjavné výsledky týchto šťastnejších okolností vo vyššom štandarde konštitúcie tela mužov a individuálnom vzhľade žien. Nie je nezvyčajné, že v národných spisoch sa táto nadradenosť pripisuje križiackym kmeňom – teória, ktorú nemôže podporovať nikto z tých, ktorí poznajú, ako úboho rýchlo degenerovali miešanci potomkov križiakov, ako výsledok ich nemorálneho života a ich neznalosti hygienických opatrení vo vyčerpávajúcej klíme.
Mestá sú rozmanitejšie:
Populácia väčších miest má omnoho komplexnejší charakter. V každom z nich je predovšetkým veľký arabský prvok, ktorý z väčšej časti pozostáva z členov významných a bohatých rodín. Čiže v Jeruzaleme je veľa z miestneho vplyvu v rukách rodín El-Khalidi, El-Husseini a jednej alebo dvoch ďalších, ktoré odvodzujú svoj pôvod od hrdinov začiatkov islamu.Turecký prvok je malý, pozostáva výlučne z úradníkov vyslaných individuálne z Konštantinopolu. Sú tam veľmi veľké skupiny zo stredomorských krajín, najmä z Arménska, Grécka a Talianska, ktoré sa zaoberajú najmä obchodom. Pozoruhodný vývoj židovskej kolonizácie vyvolával od roku 1870 v niektorých častiach krajiny revolúciu v rovnováhe populácie, najmä v Jeruzaleme.
V tejto vete sa Encyclopædia Britannica zaobišla bez sionizmu, pokračuje ďalšími národmi v regióne:
V krajine od východných častí Ázie existuje len málo obyvateľov – ak odhliadneme od turkménskych osád v Jaulane, množstva Peržanov a pomerne veľkej afganskej kolónie, ktorá sa usadila v Jaffe od roku 1905. Mutāwileh (Motawilovia), ktorí tvoria majoritu obyvateľov dedín severozápadne od Galiley, sú pravdepodobne najdlhšie usadenými prisťahovalcami z Perzie. Niektoré kurdské kmene žijú v stanoch a chatrčiach v blízkosti jazera Huleh.
Ak vylúčime väzňov v nespočetných kláštorných zariadeniach, zostáva porovnateľne málo zo severnej alebo západnej Európy: Najdôležitejšie sú možno nemecké "templárske" kolónie. Treba tu tiež spomenúť bosniansku kolóniu založenú v Caesarea Palestina, a čerkeské osady umiestnené v niektorých centrách východnej Palestíny tureckou vládou, s cieľom udržať si kontrolu nad beduínmi: beduíni sa nachádzajú aj v Galilei. Predtým tam bol v populácii niektorých veľkých miest veľký sudánsky a alžírsky prvok, ale ich počet sa od začiatku 20. storočia výrazne znížil: Alžírčania sa však stále držia v niektorých častiach Galiley.
Najzaujímavejšou zo všetkých nearabských komunít v krajine je však nepochybne samaritánska sekta v Nabluse (Shechem); táto skupina, ktorá sa postupne vytráca, si udržiavala nezávislú existenciu od doby, keď ich tu po prvýkrát usadili Asýrčania, aby zabrali pôdu, ktorú nechali ležať ladom zajatci izraelského kráľovstva (p. 604).
 Samaritáni z Nablusu. |
Tento prehľad o Palestíne sa zmieňuje o nie menej než 20 cudzích etnikách, iných než sú natívni poľnohospodári (farmári) a Židoch: Asýrčania, Peržania, Rimania, Arabi, križiaci, Navarovia, Arabi, Turkovia, Arméni, Gréci, Taliani, Turkméni, Motawilovia, Kurdi, Nemci, Bosniaci, Čerkesi, Sudánčania, Alžírčania a Samaritáni.
Tak už dosť týchto nezmyslov o tom, že Palestínčania boli pradávnym národom siahajúcim späť k Jebuzitom. Arabská palestínska identita sa datuje do obdobia po tom, ako bol napísaný vstup do tejto encyklopédii, do roku 1920. (31. júl 2016).
