Signál, ktorý 26. apríla prišiel z Bagdadu po tom, ako sa dvaja členovia amerického vládneho kabinetu stratli s novozvoleným designovaným irackým premiérom Nuri Kamal al-Malíkím, ma zarazil ako kontraproduktívny.
Údajným cieľom americkej cesty bolo podľa oznámenia v New York Times „obnovenie dôvery verejnosti voči vláde a snaha zbaviť bezpečnostné sily v krajine infiltrácie zo strany sektárskych milícií. „Minister obrany Donald H. Rumsfeld uviedol: „Vrátil som sa odtiaľ povzbudený.“ Ministerka vnútra Condoleezza Riceová sa nadchýňala: Bol skutočne pôsobivý. ... Uvedomoval si svoju úlohu a úlohu novej vlády, ktorou bude ukázať, že je to vláda národnej jednoty, ktorej môžu dôverovať všetci Iračania.“
Al-Malíkí potom ubezpečil Riceovú o svojom cieli „obnoviť dôveru“ Iračanov rýchlym odňatím elektrických kapacít a rozvodov spod vplyvu milícií a ich navrátením do rúk irackej polície. Ich stretnutie mi pripomínalo, manažment vyslaný ústredím, ktorý má skontrolovať problematické koncesie.
Samozrejme, americkí predstavitelia odmietajú takýto výklad. Na otázku, či by dramatický spoločný príchod ministrov tak skoro po víťazstve al-Malíkího, ktorým získal kreslo premiéra, mohol naznačovať, že je len bábkou Američanov sa Riceová vyhla odpovedi. Vytvorenie irackej vlády označila za „vôbec najdemokratickejší proces na Blízkom východe“ (neisté vyhlásenie). Rumsfeld stroho odpovedal na otázku, akým spôsobom bude americká armáda riešiť otázku vplyvu milícií: „Prvá vec, ktorú chcem povedať je, že my to riešiť nebudeme. Budú to robiť Iračania.“
Takáto zmätenosť je, pokiaľ ide o rolu Spojených štátov nevyhnutná, keďže americké vedenie sa tak tesne drží svojich chránencov. Počas posledných troch rokov to malo mnohonásobné formy. Malý, ale bolestný ilustratívny príklad sa stal v decembi 2003, keď ministerstvo zahraničných vecí pozvalo do Washingtonu Irackú národnú symfóniu – rozpadávajúcu sa inštitúciu, ako naznačuje samotný názov – kde s ňou zaobchádzali ako s najväčšou hviezdou: Predstavenie navštívil Bush, doprovod robil Štátny symfonický orchester a virtuóz v hre na cello Yo-Yo Ma. Tento podlízavý patronát poškodil v očiach Iračanov meno orchestra.
Vláda nepovažuje svoje verejné objímanie irackej vlády za prejav trúfalosti, ja však áno. Sú štyri dôvody, prečo to skôr prekáža, než by pomáhalo. Po prvé, dojem, že to majú na starosti Američania, uľahčuje nepriateľom režimu získavať podporu pre svoju vzburu.
Po druhé, moslimovia pociťujú akútnu averziu k tomu, ak nemoslimovia zasahujú do ich suverenity. Moslimský vodca, ktorého považujú za agenta západných síl, sa môže zbytočne snažiť desiatky rokov, aby rozohnal tento mrak nezákonnosti. Tento problém napríklad sužoval počas svojej 30 ročnej vlády prvého jordánskeho kráľa Abdullaha I. a znižoval stabilitu krajiny.
Po tretie, objatia zahaľujú skutočnosť, že Bagdad uskutočnil dôležité rozhodnutie, ktoré odporuje prianiam Bushovej vlády. Ide o reštriktívnu ropnú politiku, ochotu dovoliť iránskym vojenským jednotkám vstup za účelom cvičenia, a odmietnutie požiadavky Washingtonu poskytnúť zahraničným kontraktorom imunitu voči irackým zákonom. Irackí politici niekedy otvorene presadzujú svoju nezávislosť, napríklad, keď sa ministra obrany Saadoun al-Dulaimiho v polovici roku 2005 spýtali, či podpísanie vojenského paktu s Teheránom ohrozí Washington, odpovedal: „Nikto nemôže Iraku diktovať jeho vzťahy k iným krajinám,“ takéto napäté situácie sa však strácajú pod vnímaním Iraku ako podriadeného.
Po štvrté, Washington sa tak dostáva do polohy, že je zodpovedný za následky nešťastných irackých rozhodnutí. Slovami vodcu sunnitov z februára 2004, „Amerika je práve teraz vlastníkom tejto krajiny. Má zodpovednosť.“
Skôr než potláčanie irackého vedenia by bolo lepšie uskutočňovať lepšiu politiku - poskytovať limitované štátne pôžičky, poskytovať miernu vojenskú prítomnosť a z diaľky zaželať všetko najlepšie. Vláda bude sama zodpovedná za to, či bude v aréne, historicky plnej násilia a neľútostnosti irackej politiky plávať, alebo sa potopí. Ako už predtým napísal Elie Kedourie, ktorý je sám irackého pôvodu, je „plná krviprelievania, zrady a plienenia.“ Ak bude vláda úspešná, bude profitovať z toho, že sa jej to podarili vlastným úsilím, a nie po hýčkaní zo strany koaličných oddielov.
A ak zlyhá, budú musieť samotní Iračania, politicky dospelí, nie chránenci koalície – niesť bremeno rozhodnutia o budúcom smerovaní svojej krajiny, s obmedzením úlohy zahraničných ozbrojených síl, aby zabezpečili, že sa nič katastrofálne nezhatí.
