Bezprostredne po dozvukoch udalostí 9. 11. vyzerali veci naprosto jasne, keď na jednej strane stáli sily civilizácie a na druhej strane barbari.
Ešte v ten večer po útoku oznámil prezident Bush, že „Amerika a naši priatelia a spojenci sa spoja so všetkými, ktorí chcú mier a bezpečnosť vo svete a zjednotíme sa, aby sme vyhrali boj proti terorizmu.“ Nasledujúceho dňa – po prvýkrát vo svojej histórii – členovia Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) použili klauzulu o vzájomnej pomoci a vyhlásili, že útok na Spojené štáty bol „útokom na nich všetkých“.
To bolo vtedy. O šestnásť mesiacov neskôr sa Bushova vláda s mnohými z týchto „priateľov a spojencov“, dokonca aj so značným počtom Američanov ocitla v spore. Slová „sme v tom všetci spoločne“, ktoré vyslovil pri príležitosti prvého výročia udalostí z 11. 9. minister zahraničných vecí Colin Powell pred publikom Organizácie spojených národov, vyzneli dosť naprázdno.
Táto chýbajúca jednota je do určitej miery zapríčinená nevyhnutným uvoľnením ostražitosti, keďže uplynul viac ako rok bez toho, aby bol dosiahnutý dôležitejší úspech v boji proti terorizmu ale aj rok bez teroristických mega–incidentov (i keď v mnohých prípadoch k nim takmer došlo - najmä v New Dillí a v Tel Avive. Pri útoku v Bali aj v Moskve zahynulo viac ako sto ľudí).
Nejednotnosť však vyplýva aj z hlbokých rozdielov v názoroch. Prieskumy jednoznačne ukázali podstatný nárast antiamerikanizmu. Výsledky podrobného prieskumu verejnej mienky, ktorý uskutočnil Pew Global Attitudes, zverejnené pred mesiacom napríklad zisťujú stále negatívnejšiu mienku o Spojených štátoch vo viac ako dvoch tretinách krajín, v ktorých sa prieskum uskutočnil. Už je pomaly únavné bežne počúvať, že Američania „si zaslúžia to, čo sa im stalo 9. 11.“.
Známky antipatie, ktoré vidíme v Európe nás občas môžu vyľakať: Kniha, v ktorej sa tvrdí, že útok Usámu bin Ládina na Svetové obchodné centrum (World Trade Center) bol súčasťou sprisahania americkej vlády, vyletela na vrchol zoznamu najlepšie predávaných kníh vo Francúzsku. V talianskej Florencii, ako uvádza Benny Irdi Nirenstein v National Revue, „pochodovalo 300 tisíc Európanov – z ktorých mnohí mávali palestínskymi vlajkami a tričkami s obrázkami Che Guevaru, Stalina a Mao Tse Tunga – protestujúc proti možnému oslobodeniu irackého ľudu Američanmi.“
Palestínske zástavy a Stalin? O čo ide?
Jedno z vysvetlení tohto nepriateľstva nachádzame v článku prenikajúcom do podstaty veci, ktorý uverejnil minulý týždeň americký analytik Ken Sanes v hong kongských „Asia Times Online“.
Sanes argumentuje tým, že nejde len o dva, ale o tri „super-systémy“ s globálnymi cieľmi. Systémy, ktoré formujú veľkú časť politiky na planéte. Jedným z nich je samozrejme militantný Islam, so svojím horkým posolstvom extrémizmu, intolerancie, odporu, krutosti, agresie a totalitárnej kontroly. Ďalším je americký model (ako ho nazývam ja) individualistického liberalizmu – s jeho zdôrazňovaním individualistického, až hedonistického „sledovania šťastia“, ako aj zdôrazňovaním slobodných trhov a obmedzeného vplyvu vlády. Diskusiu a argumentáciu určujú tieto dva modely.
Tretím – vďaka ktorému sa Sanesova analýza stáva zaujímavou – je európska ponuka byrokratického ľavičiarstva (opäť môj termín). Tento sa nachádza niekde uprostred. Sanes venuje pozornosť tomu, ako európsky model zdieľa určité črty s americkým (pri vytváraní bohatstva sa spolieha na slobodný trh), ako aj s modelom militantného Islamu (v snahe dosiahnuť svoje ciele sa spolieha na silnú vládu).
Geografické rozdelenie, prirodzene, nie je dokonalé. V Spojených štátoch je mnoho štatistických liberálov a v Európe prinajmenej istá časť individualisticko-liberálnych typov (a k tomu Islamisti na oboch stranách).
Sanesova originalita spočíva v tom, že sa sústreďuje na euro-americké rozdiely a neprezentuje ich ako dva varianty jedného systému, ale ako dva odlišné systémy - nie ako dva dialekty jedného jazyka, ale ako dva samostatné jazyky.
Ak je takáto interpretácia správna, je súčasné euro-americké napätie kvôli záležitostiam, ako sú ožarované potraviny, trest smrti, medzinárodný trestný tribunál, iracký a arabsko-izraelský konflikt, znakom signifikantného rozporu, a nie iba akejsi dočasnej nezhody. Spor medzi Bushovou vládou a povedzme nemeckým kancelárom Gerhardom Schroederom je hlbší a temnejší než je bežne vnímaný.
Sanesove perspektívy obsahujú tiež dva obrovské dôsledky, o ktorých sa oplatí premýšľať: Deväťdesiate roky by nemali byť považované za nič viac ako dočasnú medzihru medzi obdobiami kozmického súperenia. A spojenci Ameriky v poslednom kole (proti Sovietskemu zväzu) sa formujú ako protivníci v novom kole.
